BRING ME THE HORIZON CHAPTER 11

21. prosince 2010 v 22:17 | Little Miss Sykes <3 |  Fan Fiction
Evanna
Keď som sa ráno zobudila Oliver ležal ešte stále vedľa mňa. Hlavu mal mierne zaklonenú, ústa otvorené a nahlas dýchal. Vyzeral tak krehko a zraniteľne ,že tomu bolo až ťažko uveriť. Jemne som ho pohladila po vlasoch a on zľachka pootvoril oči.

"Prepáč. Zobudila som ťa?" zašepkala som vystrašene. Pokrútil hlavou a milo sa na mňa usmial.
"Nie už som bol v podstate hore." zívol si a potom našpúlil pery. Najprv mi to nedošlo akoby som úplne zabudla na to čo sa včera stalo. Pochopila som až vtedz keď si ma na seba stiahol, prebral velenie a začali sme sa bozkávať. V tom nás však niekto prerušil zaklopaním. Okamžite som sa odtiahla a Oliver s vystrašeným vyrazom zdvihol z mojej postele.


"Zalez do skrine!" zavelila som tak nahlas aby to počul len on
"Idem! Vydrž!" povedala som človeku za dverami a počkala kým sa dvere skrine konečne zavrú potom som išla otvoriť.Bola to moja mama.

"Ahoj zlatko! Kedy si včera prišla? A ako bolo?" začala sa vypytovať hneď
"Ani neviem asi okolo druhej bola tam strašná nuda." prevrátila som očami aj keď som tento večer bola ochotná nazvať najlepším večerom môjho života.
"Fajn. Nuž idem prať máš niečo?" zmenila náhle tému. Hodila som okom na skriňu vedela som že keby mama vedela že tu Oli spal asi by som von nevzšla dlho. Takže som zhrabla niečo z môjho kresla a rýchlo jej to narvala do rúk.
"To je všetko?" opýtala sa milo. Len som rýchlo ppokývala hlavou a mama sa pobrala do Amndinej izby bez ľaších zbytočných slov. Zabuchla som za ňou dvere a celá trochu rozrušená som sa o ne oprela. Oli opatrne vystrčil strapatú hlavu zo skrine a potichúčky sa spýtal:

"Môžem von?"
Len som pokývala hlavou a on bol vzápätí pri mne.
"Takže kde sme to skončili?" oprel sa rukami o dvere a hľadel mi do očí.
Jemne som ho pobozkala na pery a cítila som ako sa cez bozk jemne usmial
"Presne tu."
Schytil ma okolo pásu a znova sme sa zvalili na moju posteľ.

"Vieš čo?" začal pomaly a vedela som ,že po tejto otázke príde niečo čo sa mi nebude páčiť.
"Nie." povedala som rýchlo aby nemohol odhaliť moje zdesenie
"Včera keď sme boli v bistre sedela tam partička chalanov." hovoril pomaly a bolo vidieť ako opatrne vyberal slová.
"Brandon a jeho tupý spoluhráči z tímu." zhodnotila som znudene. Všetko čo sa týkalo ich bolo mimo mňa a nikdy som to nejako nechcela riešiť. No pravdupovediac bola som zvedavá čo na nich Oli má.
"Evanna Brandon je ten chlapec čo ma v prvý večer zmlátil." dokončil svoju záhadnú story. Teda čakal som čokoľvek ale toto naozaj nie.
"Nie tomu neverím Oliver." povrtela som hlavou zarazene
"Neveríš mi?" opýtal sa mierne zhrozene
"Len skôr pochybujem o tom ,že by bol niečoho takého schopný. Možno vyzerá drsne ale nikomu by tak neublížil." obraňovala som Brandona. Nevedela som prečo som to urobila. Nikdy som ho nemala rada ale niečo mi proste hovorilo ,že niečoho takého by ten hlúpy futbalista nebol schopný.
"Som si viac ako stopercentne istý ,že to bol on. A potom ten druhý, veľký chlapec." dopovedal zamyslene. Nemala som mu k tomu čo viac povedať. Nechcela som sa s ním hádať lebo viem aký dokáže byť tvrdohlavý keď je o niečom presvedčený. Len som mykla ramenami a modlila sa aby nespravil nejakú hovadinu. Vybral si z vrecka mobil, skontroloval koľko je hodín a potom prehlásil:

"Mal by som už ísť. Mama bude nervózna ,že ešte nie som doma." povedal a pobrali sme sa na terasu.

Oliver
Keď som zliezal z balkóna cítil som sa ako v zlom filme. Bol to veľmi zvláštny pocit nechať ju tam stáť na terase. Viem ,že o nič nešlo ale bol som z toho nesvoj. Možno by som sa tak necítil keby sme sa predtým zhodli na tom ,že Brandon je chalan ktorý ma napadol. Nechápal som prečo mi nechcela veriť. Cítil som sa tak nejak ublížený. Asi som si to mal radšej nechať len pre seba a nie povedať jej to takto narovinu. Už to pre istotu nebudem vyťahovať. Aj tak čo by som ja zmohol proti chalanovi čo je tak dvakrát taký ako ja? Nasadol som do auta a odvieyol sa domov. Och bože moja mama bude určite vyšilovat. Keď som otváral dvere bol som celý napätý a čakal som na najhoršie. Keď som vošiel dnu okamžite sa na mňa vrhla mama.

"Preboha Oliver! Kde si bol celú noc?!Skoro som umrela od strachu." keď to hovrila cítil som sa ešte previnelejšie. Naozak som sa mal ozvať.
"No veď som ti hovoril ,že idem na tú party." zachraňoval som situáciu s pokusom o nevinný úsmev. Okamžite sa mi vrhla okolo krku a pohladila ma po vlasoch. Takúto reakciu som vážne nečakal.
"A kde si spal?" opýtala sa keď sa už mierne upokojila. Nemohol som jej povedať ,že som spal u Evanny. Ešte by o mne mala nejakú zlú mienku alebo niečo také.
"Celú noc som bol na tej párty." zaklamal som. Neveim prečo ale niečo mi hovorilo ,že mama moju lož odhalila ale radšej to nechala tak. Blbý pierce. Keď ma konečne prestaal spovedať išiel som sa dať rýchlu sprchu. Tak dlho som čakala na tú chvíľu až budeme s Evannou spolu. Tak veľmi som dúfal ,že potom už bude všetko tak ako má byť a ja som to musel takto pokaziť. Bože už si neviem ani v pokoji vychutnať studenú sprchu. Ako dlho sa budem takto zožierať? Aký mám vlastne dôvod? Mal by som sa asi vyfackať. Obliekol som sa a strašne mi zvieralo žalúdok. Zliezol som dole do kuchyne a mama mi s láskou urobila raňajky.

"Tak Oliver nejaký nový kamaráti v škole?" zaujímala sa. Čo týmito otázkami sleduje?
"Ani nie." povedal som a rýchlo som si strčil do úst sústo palaciniek.
"No tak Oliver. Nehovor mi ,že v tomto nikto nie je." naklonila hlavu nabok. Len som sa na ňu spýtavo zahľadel.
"Tvoje známky sa výrazne ylepšili. Každé poobedie si dakde preč. Nehovor mi ,že v tom nie je nejaké dievča."
Fakt, fakt dakedy preklínam takúto ženskú telepatiu! Teraz už ale nemalo zmysel sa skrývať.
"Volá sa Evanna." povedal som s nepatrným úsmevom keď som si spomenul na jej krásnu tvár.
"Takže Evanna? Oliver však ty si do nej zamilovaný?"
Už zas? Mamiiii....
"Neviem." pokrčil som ramenami. Hoc som dobre vedel ,že ona je to jediné po čom túžim to jediné čo chcem nedokázal som si priznať ,že som do nej zamilovaný. Bolo to pre mňa čosi nové asi si budem musieť zvyknúť.
"A čo keby si ju niekedy poyval na obed?" navrhla natešene mama. Vďakabohu ,že si nevšimla ako som sa znova hral s piercingom.
"Možno." povedal som trochu nejasne a potom pokračoval v dojedaní naozaj luxusných raňajok...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 S. Bloody Diamond S. Bloody Diamond | Web | 21. prosince 2010 v 22:27 | Reagovat

určite spolu musia byť zlatí ^^
pekne napísané, rýchlo napíš ďalšiu časť! :-)

2 Little Miss Sykes <3 Little Miss Sykes <3 | Web | 22. prosince 2010 v 8:53 | Reagovat

dakovala...:D cez prazdniny sa budem snazit :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama